Navyše majme na pamäti, že o budúcnosti západného sveta rozhodujeme aj my.
Utečenecká kríza totiž výrazne ovplyvní ďalší vývoj a smerovanie našej západnej civilizácie. Áno, hovorím o civilizácii, ktorá nesie najväčší podiel na dvoch svetových vojnách, na prenasledovaní ľudí pre svoj názor, ktorá je zodpovedná za zotročovanie a drancovanie iných kultúr. Ale hovorím o civilizácii, ktorá tomuto svetu dala klasickú filozofiu, rímske právo, judaisticko-kresťanský monoteizmus a morálny zákon. Hovorím o civilizácii, ktorá ľudstvu dala Koperníka a Galileiho, Leonarda da Vinciho, Isaaca Newtona, Alberta Einsteina, ale aj tisícky ďalších výnimočných ľudí, ktorých mená poznajú len ich najbližší.
Utečenecká kríza nie je o strete medzi islamom a kresťanstvom. Napokon, buďme k sebe úprimní, koľkí z nás by vedeli v tejto chvíli vymenovať všetkých 5 kníh Pentateuchu alebo mená štyroch evanjelistov? Napriek tomu morálny zákon kresťanstva máme v sebe hlboko zakorenený. Rovnako máme v sebe zakorenenú úctu k zákonu. Slobodu prejavu, slobodu hľadania pravdy fyzickej, ale aj metafyzickej považujeme za naše prirodzené právo.
Pred sedemdesiatimi rokmi sa Európa vymanila zo zla, ktoré bolo také gigantické, že civilizácia by neprežila, keby sa opakovalo. To nie sú moje slová, to je parafráza slov hlavného norimberského žalobcu Roberta Jacksona. Napriek tomu sa Európa v uplynulých 70-ich rokoch zmietala v etnickom násilí pod taktovkou Írskej republikánskej armády či baskickej ETA. Ľudí terorizovali Červené brigády či Frakcia Červenej armády a boli sme svedkami bratovražednej vojny a genocídy v bývalej Juhoslávii.
Napriek tomu dnes hovoríme o ochrane západnej civilizácie. Prečo? Pretože vieme, že tieto činy boli nemorálne, vynaložili sme úsilie na ich odstránenie a potrestanie vinníkov. Každá takáto ľudská tragédia je zároveň aj civilizačnou tragédiou. Som presvedčený, že vždy sme sa z nej dokázali poučiť. Práve preto je dnes Európa vnímaná ako bezpečný ostrov prosperity.
Na to, aby sme sa však dokázali z našich chýb poučiť sme si museli priznať chybu. A tú si musíme priznať aj pri aktuálnej migračnej kríze. Len tak dokážeme nájsť východiská zo situácie, v ktorej sme sa my, ale aj ľudia z Blízkeho východu a severnej a subsaharskej Afriky ocitli.
Áno, aj my v Európskej únii, v Európe a v celej západnej civilizácii nesieme určitý podiel na migračnej kríze.
V uplynulých rokoch sa západná civilizácia, a teda aj Európa rozhodla aktívne, teda s použitím sily, zasiahnuť v krajinách mimo svojho územia. Jej cieľom bolo
podporiť demokratizačné snahy v konkrétnych regiónoch. No jej povinnosťou po páde totalitných a diktátorských režimov malo byť podieľať sa priamo aj na „zdemokratizovaní“ celej spoločnosti a nastoľovaní poriadku. Namiesto toho sme boli svedkami, že západná civilizácia sa z oblastí stiahla. Politickí lídri zabudli, ako dlho trvala denacifikácia Nemecka či Japonska a aké personálne, technické či finančné náklady ju sprevádzali.
Druhým pochybením Európy je likvidačná protekcionárska politika. V snahe zabezpečiť pracovné miesta na dohodnutých regiónoch miliardami eur podporujeme poľnohospodárstvo a poľnohospodárov. Aby dokázali konkurovať dovozu z lacnejších, mimoeurópskych krajín, kde sú často vhodnejšie klimatické podmienky na pestovanie niektorých plodín a teda ich produkcia je lacnejšia, vytvárame dovozné clá a bariéry. Na to však doplácajú producenti v menej rozvinutých krajinách, ktorí nemajú odbyt a teda ani prostriedky na vlastnú obživu. Je preto prirodzené, že hľadajú iný spôsob ako uživiť seba a svoju rodinu.
S tým priamo súvisí ďalší faktor, ktorý má vplyv na súčasnú migračnú vlnu. Veľká časť európskych politikov reálne, alebo aspoň verbálne buduje imidž starostlivého štátu, ktorý sa o každého postará. Z ich verejných vyjadrení sa vytratili myšlienky o osobnej iniciatíve jednotlivca, ktorého prvoradou povinnosťou je vlastnými silami si zabezpečiť živobytie. V menej rozvinutých krajinách tak vzniká mylná predstava Európy ako zasľúbenej zeme, kde netreba pracovať a štát sa o každého postará. Tieto úvahy podporujú tvrdenia a výzvy časti európskych elít o otvorenej náruči.
Európa sa dnes vzdáva toho, čo z nej urobilo vyspelú civilizáciu. Civilizáciu, ktorá bola, a dovolím si tvrdiť, že napriek svojim hriechom z minulosti, je stále motorom rozvoja a pokroku ľudstva.
Žiaľ, Európa sa dnes vzdáva vlády zákona. Porušovanie vlastných predpisov sa stalo normou, či dokonca výsadou a vstupenkou do nášho sveta.
Preto súčasná migračná vlna nie je o strete medzi islamom a kresťanstvom. Utečenecká kríza je dnes o tom, či ostaneme verný zákonu alebo zvíťazí bezprávie. Dokonca či účelové bezprávie bude nadradené dodržiavaniu práva.
Nemôžeme sa preto čudovať, že ľudia majú strach.
Je našou povinnosťou nastaviť a dodržiavať jasné a univerzálne pravidlá. Tie musia byť postavené na zodpovednosti a solidarite.
Každá krajina musí mať právo povedať, aké sú jej kapacity, teda koľko migrantov je schopná absorbovať na svojom území tak, aby dokázala zabezpečiť svoju vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť a aby bola zabezpečená udržateľnosť sociálneho systému.
Migranti majú mať právo slobodne požiadať o azyl v ktorejkoľvek krajine EÚ. Na tento účel musia vzniknúť dočasné špecializované pracoviská na schengenských hraničných priechodoch. Zároveň je nutné vytvoriť dopravné koridory, ktorými sa migranti dostanú priamo do krajiny, v ktorej požiadali o azyl.
Musíme trvať na tom, že každá osoba vstupujúca na územie Schengenského priestoru je povinná vstúpiť na toto územie cez hraničný prechod.
Každá krajina EÚ má právo oznámiť, že jej kapacity sú naplnené, migrantom oznámiť, že zastavuje prijímanie žiadostí o azyl a zároveň im odporučiť, aby požiadali o azyl v inej krajine.
Slovensko musí prejaviť solidaritu so štátmi, ktoré zažívajú na svojich hraniciach najväčší nápor migrantov a rovnako tak musí prejaviť solidaritu aj so samotnými migrantami. Aby urýchlilo proces evidencie pri vstupe do Schengenského priestoru, naša krajina ponúkne, a v prípade potreby aj dočasne poskytne, dotknutým krajinám svoje personálne a technické kapacity, ktoré sa zapoja do evidencie a vybavovania žiadostí o azyl priamo na schengenských hraniciach.
Štát a samospráva musia vytvoriť priestor pre mimovládne organizácie, tretí sektor či cirkvi, ktoré chcú realizovať a koordinovať materiálnu, finančnú, medicínsku či sociálnu pomoc pre migrantov a žiadateľov o azyl na území EÚ.
Výsadou našej civilizácie je ľudskosť. Všetci si uvedomujeme, že migranti sú ľudia, ktorí majú svoje potreby, pociťujú bolesť, hlad či zimu. Všetci si preto uvedomujeme, že týchto ľudí nemôžeme nechať napospas osudu.
Títo ľudia skutočne potrebujú našu pomoc. No som presvedčený, že tak, ako sme povinní im túto pomoc poskytnúť, sme aj povinní dodržiavať naše vlastné pravidlá. A trvať na tom, aby pravidlá dodržiavali všetci.
Ak sa Vám blog páči, podporte ho na vybrali.sme.sk.
